"Hanblivosť nie je choroba ani zlozvyk," poviete a budete mať pravdu. Predpokladá sa, že plachosť všeobecne vyhovuje dievčatám a je takmer cnosťou. V skutočnosti je táto vlastnosť oveľa bežnejšia, ako si myslíme. A nielen u detí. Je to len tým, že dospelí sa naučili skrývať a skrývať svoju plachosť.
Spočiatku každé dieťa zažíva pochybnosti o sebe a za normálnych okolností časom z tohto stavu pokojne vychádza. Rodičia by nemali s takou hanblivosťou bojovať, je to normálny prejav vedomia dieťaťa o sebe, ktorý súvisí s vekom.
Existujú ale aj prípady, keď plachosť dieťaťa nezmizne, ale iba sa zintenzívni. Poďme postupne prísť na to, prečo sa to stane, a ako tomu zabrániť. Najprv musíte presne určiť, že s vašim dieťaťom niečo nie je v poriadku. Je možné, že jednoducho miluje samotu a nenudí sa sám. Dieťa, ktoré potrebuje pomoc, vyzerá takto. Má ťažkosti s komunikáciou s rovesníkmi, niekedy aj s dospelými, trpí tým, že je osamelý, a na každú kritiku reaguje mimoriadne bolestivo - stiahne sa a stiahne sa do seba. V prostredí cudzincov sa správa mimoriadne obmedzene a je stratený, keď sa mu venuje všetka pozornosť.
Čo ak vaše dieťa vyhovuje druhému popisu? Je to jednoduché: musíte ho nenápadne podporovať od seba, aby ste zvýšili sebaúctu dieťaťa. Snažte sa ho zamestnať tým, čo dokáže, a chváľte po každom úspešnom. Ak sa niečo nepodarilo, najskôr to aj tak pochváľte a potom, akoby náhodou, ponúknite to isté, ale trochu iným spôsobom, čím chybu napravíte. Uveďme príklad. Ak dieťa nakreslilo kvetinu hore nohami, nesmejte sa a utekajte ukázať svoju kresbu susedom a manželovi. Pochváľte dieťa za zvolenú farbu, veľkosť, proporcie a potom ponúknite, že s vami nakreslí nie harmanček, ale ružu, ale v správnom poradí.
Dieťa by si malo uvedomiť a pochopiť, že spĺňa vaše očakávania, aj keď prinesie zo školy zlú známku. A to, že dieťaťu karháte, nie je kritikou jeho osobných vlastností, ale túžbou urobiť ho ešte lepším. Pamätajte, koľkokrát ste povedali frázu „a sused Kolya vo vašom veku si už sám zaviaže šnúrky, sám si sňatí hračky a vždy pomáha mame.“Ukazuje sa, že dieťa od detstva má pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov, nie ako susedov chlapec. Tento pocit sa vyvíja a transformuje na pochybnosti o sebe a v dospelosti.
