Deti od asi dvoch rokov sa usilujú o samostatnosť. V pedagogike sa aj prvá kríza dieťaťa nazýva krízou samostatnosti. "Ja sám!" - požaduje tvrdohlavé dieťa a niekedy svojou neústupnosťou vyvádza z rovnováhy rodičov a všetkých okolo. A úplne iný obraz rodičov adolescentov - tieto matky a otcovia by boli šťastní, keby boli ich deti samostatnejšie, ale len deti nechcú robiť žiadne domáce práce samy a často nepotrebujú školské aktivity. Prečo sa túžba po nezávislosti stratí o niekoľko rokov? Je to do značnej miery spôsobené chybou rodičov. Je potrebné vyvinúť úsilie na zabezpečenie samostatnosti dieťaťa. Mali by sme konať nasledujúcim smerom.
Inštrukcie
Krok 1
Ak vám chce vaše dieťa pomôcť, nechajte ho, aby pomohlo. Potom po ňom nechajte umyť podlahu a riad. Ale tým, že dovolíte deťom zúčastniť sa na dospelosti, prispievate nielen k jeho rozvoju, ale tiež v ňom nekultivujete ľahostajnosť. Ak je dieťa odmietnuté 10 - 20-krát, už nebude 21-krát žiadať o účasť na upratovaní domu. Navyše je takmer nemožné zapojiť ho do domácich prác. Preto, ak chcete, aby vaše deti ako tínedžeri pomáhali pri varení, umývaní podláh a riadu, poprašovali ich a prali, musíte ich od raného detstva zapájať do domácich prác.
Krok 2
Podľa Vygotského teórie, ktorú potvrdili mnohoročné výskumy, sa dieťa dozvie iba to, čo urobilo so svojimi rodičmi. Dieťa nie je schopné samo získavať vedomosti. Najprv niečo robí s dospelými, potom sa to naučí robiť sám. Aby ste dieťa niečo naučili, je dôležité najskôr ho pozvať, aby to robil spolu, a potom postupne šliapnite vedľa.
Krok 3
Je veľmi dôležité zvoliť ten správny okamih, aby ste dieťa poverili, aby niečo urobilo samo. Existujú dve nebezpečenstvá - urobiť to príliš skoro a naopak príliš neskoro. Teda v prípade, že dieťa ešte nie je pripravené zvládnuť samé, alebo keď už je pripravené na dlhšiu dobu, ale nedôveruje mu, premešká sa daný okamih a zmizne aj túžba dieťaťa po samostatnosti. Je dôležité, aby dospelí konali postupne, aby sa vyhli chybám. Nie je potrebné znižovať kontrolu okamžite, ale postupne.
Krok 4
Ak je dieťa zaneprázdnené nejakým podnikaním a nežiada o pomoc (aj keď mu niečo nevychádza), nie je potrebné do neho zasahovať. Zdá sa, že svojím nezasahovaním hovoríte: „Verím, že uspejete!“Ale ak dieťa požiada o pomoc, musíte určite prísť na pomoc. Nie však vyňatie dieťaťa z prípadu, ale s návrhom: „Poďte spolu!“
Krok 5
Je známe príslovie, že kto nič nerobí, nemýli sa. A dieťa samozrejme robí chyby viackrát. Ak sa niečo nepodarí, deti sa rozčúlia. A ešte viac sa rozčúlia a odmietnu prijať ďalšie opatrenia, ak im budú dospelí vyčítaní a kritizovaní. To neznamená, že dieťa nemusí upozorňovať na chyby. Všetko by však malo mať svoj čas. Po prvé, o chybách by sa malo diskutovať v pokojnej atmosfére, a nie v čase, keď sa niečo nepodarilo. Môžeme povedať, s odstupom času. Po druhé, diskusia by mala prebiehať z hľadiska „čo je užitočné vziať z toho, čo sa stalo, a čo robiť nabudúce“. A po tretie, keď dieťa raz pokarhal, potom ho treba päťkrát pochváliť. Nie okamžite, hneď ako si zaslúži pochvalu. Pokiaľ však nebude splnený pomer päť na jedného, nemalo by sa už viac kritizovať.
Krok 6
Doma môžete vytvoriť špeciálnu tabuľku (a nakresliť ju s dieťaťom) s tromi stĺpcami. Do prvého stĺpca si napíšte všetky veci, ktoré môže dieťa robiť samo. V druhom stĺpci nech sú zoznamy vecí, ktoré môže dieťa čiastočne urobiť samo. V treťom stĺpci uveďte, čo môže dieťa robiť iba s dospelým. Pravidelne s deťmi túto tabuľku prehodnoťte a prediskutujte, ktoré prípady sa už dajú preniesť z jedného stĺpca do druhého a ktoré zatiaľ nie.
