V živote takmer každej osoby sa vynárajú otázky, či s dieťaťom hovoriť o smrti milovaného človeka. Ak povieme, ako a kedy? Aké slová zvoliť, aby nedošlo k traumatizácii psychiky dieťaťa?
Psychológovia jednoznačne veria, že je potrebné povedať. Ak sa to pokúsite skryť, potom sa dieťa skôr či neskôr bude stále učiť od niekoho iného alebo hádať, a to bude vo vzťahoch s rodičmi mínus. Dieťa sa nesmie klamať, inak sa stratí dôvera v rodičov. A potom deti skutočne pocítia stav dospelých. A ak dospelý zažíva stratu, potom dieťa pochopí, že sa niečo deje, a začne byť nervózny, že nechápe dôvod.
O smrti je potrebné informovať dieťa čo najskôr. Dieťa do 7 rokov stále nemôže úplne pochopiť, že smrť je navždy. A deti nevedia prežívať tak dlho a hlboko ako dospelí. Preto dostanú novinky s ich detinským poňatím sveta. Stojí za to dieťaťu vysvetliť, čo je smrť. Aké bude toto vysvetlenie, závisí od dospelých. Z vlastnej predstavy o smrti (ateistickej alebo náboženskej). Informácie by mali byť uvedené v dávkach, ale ak existujú otázky, pokúste sa na ne odpovedať čo najpresnejšie a najjednoduchšie. A nezabúdajte, že ak sa dieťa na nič nepýta, neznamená to, že nemá obavy. Snaží sa vložiť do svojho vedomia nový koncept - smrť.
Ale to, či je potrebné vziať dieťa na pohreb, je diskutabilné. Neexistuje na to jednoznačná odpoveď. Podľa mňa je lepšie dieťa nebrať, ale vysvetliť mu, že na pohreb chodia iba dospelí. Ale neskôr je potrebné vziať dieťa na cintorín a ukázať miesto pohrebu.
A nesmieme zabúdať, že dieťa má právo na svoje zážitky a emócie. Prosím pochopte to. Dajte mu príležitosť prejaviť svoje pocity. Deti sa všetko učia od dospelých. Preto nielen správanie dieťaťa v tomto okamihu, ale aj jeho postoj k smútku v dospelosti závisí od toho, ako sa bude rodina správať počas prežívania smútku. Ak dospelí predstierajú, že sa nič hrozné nestalo, potom sa dieťa v tejto situácii naučí presne toto správanie a ak dospelí, naopak, prežívajú veľmi intenzívne pocity, potom sa môže dieťa zľaknúť a bude sa tak správať aj v budúcnosti. Preto by ste sa nemali hanbiť povedať dieťaťu o svojich skúsenostiach a prejaviť svoj smútok, len na to neustále nesústredite pozornosť dieťaťa. Život predsa ide ďalej a treba sa dať dokopy a ísť ďalej. Dospelí sú zodpovední nielen za seba, ale aj za šťastný život svojho dieťaťa.
