Termín „známy vzťah“znamená absenciu akejkoľvek podriadenosti, vzdialenosti medzi ľuďmi. To znamená, že ich vzťah je zbavený úcty, formálnosti, pripomína skôr priateľský alebo dokonca bratský (odtiaľ názov). Na prvý pohľad je to dobré. Jeden chtiac-nechtiac pripomína starý slogan sovietskej éry: „Človek je priateľ, súdruh a brat človeku!“Známy vzťah má však veľa negatívnych stránok.
Aké sú nevýhody známosti
Pokiaľ ide o vzťah blízkych príbuzných, je veľa prirodzeného a odpustiteľného: nadmerná otvorenosť, zasahovanie do „osobného priestoru“, dokonca až povedomie. Aj keď, samozrejme, domorodí ľudia by sa mali správať k sebe jemne, vyhýbať sa netaktnosti, preháňaniu. K rodine a priateľom sa zvyčajne pristupuje s menej prísnymi normami ako k cudzincom. Samotná skutočnosť blízkeho vzťahu zároveň dáva dôvod vyžadovať osobitný prístup, čakať na pomoc a podporu.
Pokiaľ však ide o cudzincov, takéto správanie takmer určite povedie k hádkam, výčitkám, konfliktom. Keď sa človek, ktorý nie je ani blízkym príbuzným, ani blízkym priateľom, správa príliš slobodne, nechá si napadnúť cudzí osobný priestor, neustále vyžaduje pozornosť alebo pomoc, spôsobuje to inštinktívnu nespokojnosť až rozhorčenie.
Prečo škodí familiárnosť
V niektorých organizáciách a inštitúciách sa uplatňuje zásada „čo najmenšej formality“. Ich vodcovia sa domnievajú, že pracovný kolektív by mal byť ako jedna veľká a priateľská rodina, a potom si všetci zamestnanci budú usilovne plniť svoje povinnosti, nebudú problémy s disciplínou, intrigami, závisťou atď. Preto sa k zamestnancom nielenže správajú familiárne, ale aj všetkými možnými spôsobmi podporujú takéto správanie svojich podriadených. Vo väčšine prípadov je však výsledok presne opačný, než očakávajú.
Žiadna organizácia nemôže úspešne fungovať bez dodržania aspoň základných pravidiel podriadenosti a pracovnej disciplíny. Aj ten najdemokratickejší a najpriaznivejší vodca musí niekedy zamestnancov nielen povzbudiť, ale aj potrestať. Okrem toho musia byť jeho príkazy a pokyny záväzné, ale ako sa to dá dosiahnuť, ak je v očiach svojich podriadených iba „jedným z mnohých“? Z toho samozrejme vôbec nevyplýva, že šéf musí byť nevyhnutne tvrdý, autoritársky založený, musí si však medzi sebou a svojimi podriadenými udržiavať istý odstup.
Okrem toho povedomie medzi zamestnancami často vedie k premárnenému pracovnému času, keď sa namiesto plnenia úradných povinností vedú nekonečné rozhovory o osobných témach. Ľudia sa môžu postaviť proti každému zamestnancovi, a to je tiež nesprávne.